Ivan Syrový o Cappelle 2009

15.3.2009

Ivan Syrový (na fotke zľava) sa nedávno vrátil z jedného z najväčších medzinárodých turnajov, hraného vo francúzkej Cappelle, kde vykonával funkciu jedného z rozhodcov celého turnaja. Opýtali sme sa ho na jeho prvé pocity a dojmy z tak veľkého podujatia.

"Pre mňa to bola najmä veľká pocta môcť rozhodovať "vonku", na turnaji, ktorý u nás nemá svojim rozsahom obdobu. Pozvánka ma potešila aj kvôli tomu, že sa učím francúzštinu a pre jazyk to bola výborná škola. Inak stále platí, či Nemci alebo Rusi, všetci už vedia výborne po anglicky, no s domácimi Francúzmi to bolo tažšie, tam trebalo po francúzsky, aj ked u mladých uz možno vidieť snahu dohovoriť sa aj v inom jazyku."

1. Rozhodovať na turnaji ako Cappelle la Grande je určite prestíž. Aká bola tvoja pozícia z hľadiska „moci“ medzi všetkými jedenástimi rozhodcami a v čom spočívala tvoja príprava na turnaj?

Čo sa týka mojej pozície - ako rozhodcovia sme mali podelené rajóny, ja som mal napríklad pridelenú 1/2 stolov v hlavnej sále spolu s francúzskym medzinárodným rozhodcom, Portugalčan a Španiel mali druhú polovicu. Pódium mal na starosti ruský rozhodca inak veľmajster a štyria ďalší francúzsky rozhodcovia mali na starosti nižšie šachovnice v bočných častiach sály. Hlavný rozhodca spolu s ďalším rozhodcom - Francúzi, zabezpečovali losovanie a prácu s počítačom. Naše postavenie bolo rovné, samozrejme rešpektujúc hlavného rozhodcu, keď ten niečo povedal, tak to platilo. Pred turnajom som si dôkladne prešiel pravidlá šachu FIDE vo francúzštine, aby som nabehol na odbornú terminológiu, samozrejme, znalosť propozícii a pochopenie systému - to bola osobitosť turnaja....

2.  Skúsil by si našim čitateľom opísať taký „rutinný“ deň rozhodcu na tak veľkom turnaji?

Ak nebolo dvojkolo (pondelok) a nešlo o prvé a posledné kolo, tak sa hralo o 2ej poobede. Rozhodcovia sme bývali ubytovaní spolu, každý mal samostatnú izbu. Spolu sme sa stretávali na raňajkách a doobeda bol viacmenej voľný program (niekedy bola oslava alebo oficiálne privítanie u starostu).

Okolo 12ej sme šli na obed a nasledovala kontrola hracej miestnosti, zapnutie hodín. Pred začatím kola už bol každý rozhodca na svojom mieste, po začatí spustil tie hodiny, kde tak neurobili hráči. Môj parťák rozhodca mal na starosti aj nahadzovanie partií, tak odo mňa sa očakávalo, že budem viac na očiach hráčov, ak by bolo nutné zakročiť. Kolo končilo okolo 8ej večer, nasledovala spoločná večera a príprava ďalšieho kola. Ako rozhodcovia sme to mali ľahšie, okrem nás tam bolo ďalších 10 organizačných pracovníkov, inak hráčov, ktorí sa starali o rozmiestnenie zástavok a menoviek hráčov (pre vyše 600 ľudí toho mali dosť).

3.  Rozhodovať 610 účastníkom, z toho 106 veľmajstrom,  určite nie je jednoduché. Aké najvážnejšie spory si / ste museli riešiť počas turnaja?

Možno povedať, že na takí veľký turnaj bolo minimum sporov, čo bolo dané aj tempom hry, nakoľko aj v   poslednej perióde dostával hráč 10 sekúnd na ťah, tak sa nemohlo reklamovať to, že súper sa nesnaží o výhru normálnymi prostriedkami. Mnohým hráčom ale dlhšie trvalo, kým si to uvedomili, niektorí zabúdali zapisovať ak mali menej ako 5 minút, aj keď bonus v danej fáze bol ešte 30s/ ťah. Reklamácie boli ohľadom 3x opakovanej pozície no aj 50x bez brania alebo ťahu pešiakom.

Najzaujímavejší spor bol keď hráčovi zazvonil mobil, no súperka mu navrhla remízu, aby neprehral partiu. Rozhodca to ale spozoroval a vyhlásil partiu za prehratú. Hráči ale medzitým už podpísali partiár, kde sa dohodli na remíze. Dotknutý hráč sa odvolal na odvolaciu komisiu a tá zmenila rozhodnutie rozhodcu a vyhlásila partiu za remízu. Môj názor je odlišný od názoru odvolacej komsie, ak by bol záujem, rád rozvediem prečo....

Čo sa týka úrovne, ono asi platí, čím viac kvality, tým menej problémov.

4.  Ako hodnotíš organizačné zabezpečenie, z čoho by si slovenskí organizátori mohli zobrať inšpiráciu pre naše turnaje a čo ti na druhej strane chýbalo?

Organizačne bol turnaj na mimoriadne vysokej úrovni, každý presne vedel, kde je jeho miesto a nehrnul sa robiť niečo, čo nemal. Obdivujem organizátorov, že aj v dnešnej dobe dokázali zorganizovať tak nákladné podujatie. Zaujímavosťou je, že celé mesto má len cca 9 tisíc obyvateľov, no Palác umenia, kde sa hralo, by bezproblémov pohltil aj 700 hráčov - kde u nás by sme mohli niečo podobné zorganizovať?. Obrovský kus práce odviedli manželia Templeur, Jean Claude bol hlavný rozhodca a jeho manželka podľa mnohých je srdcom podujatia spolu s prezidentom turnaja. Čo som sa rozprával s hráčmi, tento rok si pochvaľovali na lepšie ubytovanie, ktoré spolu so stravovaním, zabezpečenou dopravou do hracej miestnosti a inými "drobnosťami" prispeli k bezproblémovosti turnaja aj v takom rozsahu. Čo som ja sledoval, tu sa hráči minimálne sťažovali (až na jedného Inda), brali to tak, že si došli zahrať, čo nie vždy vidno na našich turnajoch.....

Zaujímavosťou turnaja je hrací systém--- veľmi zjednodušene, na začiatku sa vytvoria tri skupiny podľa ELA, v najvyššej skupine dostanú hráči dva imaginárne body, v strednej skupine 1 a v poslednej sa začína bez imaginárneho bodu. Dané body ostávajú hráčom až do 7 kola, po ktorom sa rušia....Znamená to toľko, že v prvom kole sa bežne stretol veľmaster s medzinárodným majstrom a systém by mal uľahčiť hráčom získať medzinárodné normy, nakoľko sa hráč vyhne tomu, aby sa "predieral" hore cez hráčov, na ktorých sa norma spraviť nedá...Ten systém je zložitejší, no zjednodušene aspoň toto.

Na druhej strane 7 kôl s imaginárnymi bodmi je dosť veľa, a u mnohých hráčov zas systém spôsobil, že boli ako na húpačke -veľmajster, slabší hráč, veľmajster, slabší hráč....

"Na záver asi len toľko, že je super zažiť z vnútra turnaj takých rozmerov. Človek pochopí, že to nemusí byť až také zložité, ak je finančné pokrytie a skupina zohratých ľudí, ktorá sa každoročne vhodne doplní o nových ľudí do tímu, dá sa to. Turnaj už ale píše 25 ročník, každe skúseností tí ľudia majú dosť. No aj oni začínali od začiatku..."

Autor: Michal Vrba

Na otázky odpovedal: Ivan Syrový